Moje kroky smerovali do maskérne na poschodí, kde bol preslávený bufet s fantastickou držkovou, ktorá vyvoniavala už od rána.
Nikdy som ju nechutnala, nemôžem ju ani vidieť, ja ju len rada voniam ako aj klobásky.
V maskérni sme sa nasmiali, poklebetili mi, čo kto má nové, čo sa im stalo,čo si myslia, ako to dopadne... Takto to v maskérni vždy prebieha:)
Dozviem sa nielen to, čo sa stalo, ale aj to čo sa ešte nestalo, ale všetci to očakávajú.
Učesaná, vysmiata a vymaľovaná pred kameru, som smerovala do kostýmerne, kde ma prezliekli do úzkej blúzky, pretože som mala na sebe prúžky, ktoré neboli vhodné pred kameru.
Keďže blúzka bola priúzka...(už mi ide melódia pesničky Zuzky Krónerovej - Čerešne) inzulínovú pumpu, ktorú nosim na podprsenke, kde mi ju nie je väčšinou vidieť,
bolo ju vidieť až príliš a tak mi ju kostymérky chceli dať dolu a pýtali sa ma,či môžem.
Samozrejme, že môžem, ale prečo by som to robila, sú predsa aj iné miesta, kde ju môžem prichytiť.
Tak som si ju dala na nohavice ako bol opasok a pekne viditeľne.
Pokračovala som v ceste.. Tie chodby v STV volám katakomby a prešla som sa až do štúdia, kde malo byť živé vysielanie.
Tam ma už vítala produkčná, mávali mi kameramani na pozdrav. Sadla som si, zvukár mi nasadil mikroport cez blúzku.
Títo zvukári vidia všelijaké veci, keď "musia" tie mikrofóniky dávať zvnútra oblečenia, kde skrývajú kábliky a krabičku....
...a krabičku ma poprosil, aby som si dala za opasok.
Krabička od mikroportu je veľmi podobná inzulínovej pumpe.
Tak som si ju poslušne prichytila vedľa mojej pumpy a tak si tie krabičky sedeli vedľa seba a ja som zatiaľ rozosmievala všetkých naokolo.
Moderátor sa sústredil na náš rozhovor,dostala som pohár s vodou,ešte ma prepudrovali, s kameramanom som spominala na moje moderátorské začiatky v relácii Yuventa Expres, nasmiali sme sa...
Prešla relácia naživo.
Všetci sa uvoľnili, pobalili sa a pokračovali ako zvyčajne do bufetu.
Veselá debata pokračovala, mimovoľne prišiel zvukár, ktorý mi začal dávať dolu mikrofónik prichytený o úzku blúzku ...
Ja som si to nevšímala,už zvyknutá po rokoch... A zrazu jaaau! A zas jau!
Zvukár vytiahol krabičku z môjho opasku, ale vybral si tú nesprávnu.
Ťahal šnúru - káblik, mysliac si, že je to od mikroportu a potom sa zarazil a hovori: "Káblik má mikrofón priesvitný?"
A ja s úsmevom: " To sa pýtaš mňa?"
Sedel tam zmorený, zahanbený a pozeral sa nechápavo na mňa a po chvíľke hovorí: " Ty máš dva mikrófony?"
S úsmevom som povedala: "ˇÁno, ale jeden je tvoj a druhý môj."
Keď pochopil situáciu, smial sa a od toho momentu si dával už pozor, čo odkiaľ vyťahuje a to vďaka tejto situácii - mojej cukrovke a úžastnej inzulínovej pumpe.
Dodnes sa tento zážitok spomína medzi filmármi a ja som rada, lebo opäť sa o cukrovke hovorí a vie o trochu viac.