Konečne domov

Autor: Zuzana Haasová | 6.8.2016 o 0:40 | Karma článku: 5.83 | Prečítané  1514-krát

Včera som moju dcérku (11 rokov) konečne naučila ako pomôcť diabetikovi s inzulínovou pumpou, ostatné veci už ovláda odkedy vie rozprávať. 

 Glykémiu meria už aj spolužiačkam a vie kedy potrebuje diabetik cukor, kedy je cukor v poriadku, kedy je vysoký, kedy jem sladké a kedy nemôžem. Pozrie sa vtedy na mňa veľmi prísne .No a konečne skúsila samostatne vymeniť všetky potrebné pomôcky na pumpu a aj naberanie inzulínu.Naplnenie hadičky inzulínom a dokonca aj pichnutie kanyly...ihly do svalu ako to robia sestričky v nemocnici.Zahrali sme sa na situáciu, že odpadnem a neviem jej poradiť a ani pomôcť ako na to.Triasli sa jej ruky, ale urobila to na jednotku.Najťažšie bolo asi pre ňu pichnúť svojej maminke ihlu do tela. Vtedy som si spomenula na situáciu, keď som bola druháčka na základnej škole a prijali ma veľmi schudnutú iba 20 kilovú vo veľmi zlom stave do nemocnice s veľmi vysokým cukrom. Nosili ma na rukách, lebo som už nevládala chodiť, ani hovoriť a z úst mi bol cítiť acetón.Možno si niektorí mohli myslieť, že som 7 ročná alkoholička...:)V nemocnici ma učili spolu s mojou mamičkou ako sa stravovať, čo môžem a čo nie, ako zisťovať cukor varením Benedikta a to najhlavnejšie pre mňa- pichať si inzulín s ihlami, čo sa pichajú do žily, ale s tými najmenšími. Pre mňa to bolo normálne zaujímavé.A lekári mi sľúbili, že ak sa naučím pichať inzulín sama, môžem ísť hneď domov z nemocnice, Pichať inzulín sa mali naučiť samozrejme aj moja mamička a ostatní členovia rodiny.Najprv sa moja mama bála, no ja som ju osmelovala:) chcela som ísť predsa domov. Hneď po týždni som to všetko ovládala - ihlu nasadiť na striekačku,naplniť ju inzulínom bez bubliniek a pichnúť si sama. A celá šťastná som bežala za lekárkou a tešila sa, že to ovládam a už budem môcť ísť domov. Domov som však šla nie po týždni, ale až po ôsmich týždňoch. Nečakal to nik.Nemala som s tým naozaj problém, zväčša sú deti na tom lepšie ako ich rodičia:))) Rozprávala som to aj Romi, keď mi s roztrasenými rukami pichala tú mini mini ihličku na kanyle, ktorú ani nebolo cítiť.A vtedy akoby sa nakopla a dokázala to urobiť aj ona mne. Je fajn, keď vaša najbližšia rodina spolupracuje, keď o tom vie a dokáže vám pomôcť, ak to potrebujete. Raz sa to aj vám zíjde...Napríklad pichnúť susedovi proti bolesti injekciu:)... Vidieť mu zadok a navyše mu pomôcť
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

PLUS

Položili sme do galérie okuliare. Pomýlili si ich s umením?

Umelecké dielo si s odpadom už pomýlila nejedna upratovačka.


Už ste čítali?