Bol čas obeda a my sme išli zo školy do mesta, lebo sme mali 2 hodiny voľno a potom sme sa museli ponáhľať do školy na hodinu baletu.
Dostala som skvelý nápad. Stavila som sa so spolužiakmi, že ten nápad zrealizujeme a mali by nám ľudia uveriť.
Čo keby sme zahrali, že som vážne chorá a počas obeda v reštaurácii, keď si budem pichať inzulín, príde mi zle. Aspoň sa presvedčím, či ľudia vedia niečo o cukrovke a spolu zistíme, ako to zahráme, aké sme herečky.
Dohodli sme si úlohy ako študentky herectva. Moja kamarátka bola tá, čo mala zahrať hysterku a vytvárať strach a stres a ja som bola tá, ktorá mala zahrať nevoľnosť a kolaps po jedle a po pichnutí inzulínu.
Zašli sme do obchodíku kde predávali divadelné rekvizity, ako bola aj falošná krv - kúpili sme si 3 kapsule.
Vedela som, že ľudia netušia, čo je cukrovka a že nemajú záujem niečo o chorobe vedieť a hlavne v období roku 1995 sa o tejto chorobe ani nepísalo.
A tak som mohla tento strelený nápad uskutočniť.
Moja kamarátka vedela o diabete všetko, čo som jej povedala - všetko.
Objednali sme si niečo, mala som vtedy 14, no na pohľad som vyzerala skôr ako 12-ka, ktrorá sa zmachlila.
Spravila som si glukometrom glykémiu, no vtedy glukometer robil "glyčku" skoro 3 minúty a prúžok sa od krvi musel ešte pred vložením do glukometra utrieť.
Vtedy nás asi zaregistrovalo okolie v reštaurácii. Podivným výrazom nám priniesli objednané jedlo a ja som si presne vyrátala moment, keď som si pichala inzulín, aby sa čašník na mňa
pozeral.Podarilo sa to.
Čašník vystrašený odchádzal. Pri kuchyni nastal šum..."Super" - hovorím kamoške, .."teraz to môžme urobiť". Vložila som si do úst tri kapsule umelej krvi. Nastala sranda,naše divadlo - ja som hrala akože mi je zle, dychčala som a vzlykala, vypľúvala som sliny zafarbené dočervena. Bolo mi do smiechu, no udržala som to.
Moja kamarátka podľa dohody vytvárala strach a stres.
Vyšli sme na ulicu, kde som predstierala. že odpadávam a kamarátka sa striedavo smiala a plakala a stále ma podopierala... Kuchár s čašníkom vybehli von, lebo videli ,že mi tiekla krv a kričali na nás,že sme narkomanky.
V škole sme sa smiali a rehotali a tešili sa, že sme stávku vyhrali, že to uhráme, či nám ľudia uveria.
Je dôležité, aby aj ľudia, korých sa táto choroba netýka, vedeli aspoô niečo, nejaké minimum, lebo nikdy neviete, či nie ste práve vy budúci diabetik a pomoc budete potrebovať aj vy.
Nejde o to čo sme "hrali" alebo čo sa mohlo stať alebo že nám šibalo - no nemala som pocit výhry...
Dodnes pociťujem pokoru.